Nevzdala jsem to

Náš príbeh sa začal krásnym a rýchlym pôrodom, presne takým, aký som si predstavovala.
27.3.2009 sa nám narodila Michalka, ktorú som mala vysnívanú a vyprosenú priamo vo Svätej Zemi – v Izraeli,takisto aj kojenie, po ktorom som túžila celé tehotenstvo, nakoľko synov /9 a 12r./ som nekojila vôbec, pretože som vtedy o tom vôbec nič nevedela.
Malú mi teda priniesli a nechali po štyroch hodinách. Hneď sa aj prisala a papala deň – noc každé
2 hod., takže som po nociach ani nestíhala zaspať v tom chaose, pretože po každom papaní bol aj náklad v plienke. Spolubývajúce - prvorodičky len krútili hlavami, čo to robím a sestričky takisto, pretože všetkým maminám hovorili kojiť len každé 3 hodiny, vraj bábo vážiace 3 kg častejšie jesť nepotrebuje. Ale ja som bola tentokrát pevne rozhodnutá – žiadne podobné rady nepočúvať.
Po príchode domov však nastal zlom a šok pre mňa. Malá začala už pri dotknutí sa prsa veľmi plakávať a vytáčať sa. Začala som teda skúšať rôzne polohy. Vždy po úspešnom „nakojení“ som bola šťastná, že viem ako na to, no pri každom ďalšom ma to prešlo, pretože sa všetko opakovalo, opäť to nešlo. Tak som začala pri tom i chodiť, s malou vo zvislej i vodorovnej polohe, skoro po každé inak. Po štyroch týždňoch nám prišla prvá kríza, kojili sme každú hodinu, hneď na to menzes a mlieko opäť nikde. Aj po zvýšení laktácie mi množstvo mlieka po dvoch dňoch opäť kleslo a tak to bolo neustále dokola /celý polrok/. Na podporu mlieka som pila snáď všetky druhy čajov, homeopatiká, bielu kávu, vodu , z každého dva litre denne, bolo to koľkokrát za deň spolu šesť -sedem litrov tekutín okrem polievok. To som do pôrodu nedokázala vypiť dva deci vody za celý deň. A tak som sa v treťom mesiaci kojenia prepila až ku skolabovaniu do infarktového stavu, prišlo k vyplaveniu všetkých minerálov z tela a dali mi infúzky. Ešte v ten deň v noci som však v nemocnici podpísala reverz,aby ma ihneď prepustili, pretože som chcela ísť domov kojiť. Doktorom to bolo vtedy veľmi smiešne, vôbec ma nechápali. Prvý raz sa nám vtedy doma objavil Sunar, no malá ho i fľašou odmietla, takže po dlhom čase putoval do koša. Krízy som mávala do štvrtého mesiaca dva krát za mesiac + odmietanie malej pri každom kojení, posledná bola v šiestom mesiaci. Boli obdobia, keď som zažívala strašné pocity menejcennosti a neschopnosti, cítila som sa v tom byť totálne sama, už i manžel to pomaly s podporou vzdal, keď videl malú, čo pri kojení vyvádza. Nikdy som o tom nehovorila, ale chcela som sebe samej i ostatným niečo dokázať, asi pre moje nulové sebavedomie, neviem. Do ôsmeho mesiaca som s malou pri kojení behala po celom byte, zrazu to nešlo ani tak. Začali sme teda papať v spánku. To sa aj keď s problémami darilo do jedenásteho mesiaca, kedy ma malá naozaj zrušila úplne a bol kojeniu úplný koniec. Také pohodové kojenia by som za tie mesiace zrátala na prstoch. Bolo mi naozaj strašne, ale zároveň sa mi veľmi uľavilo. Pustila som sa do väčších domácich prác atď. No po dvoch týždňoch malá chytila črevnú chrípku, bola skoro dva dni len na čistej vode, pretože čokoľvek zjedla, išlo von. Príkaz doktorky bol len kojiť! No ona nevedela, že „tú činnosť“ už nerobím, nezradila som sa, pretože ešte stále mi to bolo ľúto. Povedala som dobre a malú skúsila priložiť. Okamžite sa prisala, no mlieka už nebolo, len pár hltov. Malá bola aj dosť unavená, tak som ju nechala piť aj hodinu a po hodine ďalšiu hodinu. Tak sme fungovali dva dni a mliečka nám začalo pomaly pribúdať. Na tretí deň pristúpilo a opäť sa začalo spúšťať. Bola som šťastná a malej stav sa tiež zlepšil. Odvtedy kojíme doteraz – máme už skoro 20 mesiacov. Nemôžem povedať, že teraz už je to po každé ideálne a navyše, ešte stále mi to nie je jedno, veď prišla zima a s ňou choroby a nakoniec nechce sa mi opustiť tie „už“ krásne spoločné chvíle – sú iba naše.
Malá je už síce veľká výmyselníčka, robí pritom doslova stojky a práve v tej chvíli mi musí všetko porozprávať, vyskúšať, či jej zúbky vedia dobre pohrýzť a tak aj teraz dokojím vždy ešte v spánku. Papáme tri razy denne, raz v noci.
Počas tých 20 mesiacov som niekoľkokrát prekročila svoje vlastné hranice a siahla si až na dno, obetovala som tomu snáď všetko. Ak by som chcela skončiť, stalo by sa to hneď týždeň po pôrode.
Teraz som šťastná, že som to neurobila a stálo to zato.
Prajem všetkým maminám veľa zdravia a trpezlivosti, aby vydržali aj napriek trápeniu, nepochopeniu od najbližšieho okolia a často krát aj bolesti, MM je obrovský dar a zázrak,myslím, že to nie je samozrejmosť.

Přidat komentář

Obnovit
Bezpečnostní kód

Fotogalerie

Databáze
otázek a odpovědí
Vstoupit